Večer pred hodinou som si pripravila cvičenia na zopakovanie gramatiky z online zdrojov + online verziu anglického časopisu pre deti – príbeh The Ugly Duckling – čítanie, počúvanie, práca so slovnou zásobou (časti tela – What do birds have that people do not?) a tešila som sa, ako dobre som sa pripravila.
Hodina prebiehala, intenzívne (viac-menej, predsa len – ráno o ôsmej!?) sme precvičovali formy prítomného času, keď tu asi po desiatich minútach sa ozve jemný dievčenský hlások:
„Dobrý deň, toto je tá dobrovoľná hodina?“
Odpoviem:
„Áno, toto je tá dobrovoľná hodina.“
Hlások pokračuje:
„Tak ja tu teda nemusím byť, však?“
Prehltla som a povedala:
„Nie, nemusíš tu byť.“
Hlások:
„Tak ja ešte zavolám mame, či tu mám byť alebo nie.“
„Dobre, tak zavolaj mame.“
Po chvíli:
„Tak dovidenia.“
Myslím, že mi trvalo aspoň päť minút, kým sa mi podarilo dať si dokopy myšlienky a sústredene pokračovať v hodine s tými niekoľkými nešťastníkmi, ktorých rodičia zjavne trvali na ich účasti na hodine, aj keď bola dobrovoľná. Alebo žeby sa medzi nimi našiel niekto, kto naozaj chcel?
[Tento článok prvý raz vyšiel v aprílovom čísle (šk. rok 2020/21) nášho školského časopisu.]
