5. evanjelium

Vraví sa, že púť do Svätej zeme je pre veriaceho človeka ako 5. evanjelium. Prečo? Myslím, že preto, lebo človek kráča po zemi, po ktorej kráčal Ježiš, dýcha vzduch, ktorý dýchal i samotný Ježiš a miesta, ktoré navštevuje z neho robia očitého svedka Kristovho zjavenia.

Moje spomienky na Izrael by som rozdelila do troch skupín na

  1. pozoruhodné
  2. tie, ktoré mnou zalomcovali
  3. tie, ktoré mnou lomcujú doteraz

Medzi tie pozoruhodné radím to, že Izrael je predsa len iná krajina ako Slovensko, s inými kultúrnymi, spoločenskými, politickými a zemepisnými podmienkami. Desať dňový pobyt v Izraeli ma vyliečil z presvedčenia, že poznám dôvod sporu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Nepoznám ho, je oveľa komplexnejší, ako som si myslela. Vzájomné vzťahy židov a moslimov sú veľmi komplikované a pri ich temperamente je zázrakom, že nie sú v neustálom vojenskom konflikte. Aj keď turisti a pútnici tento konflikt vnímajú len okrajovo, nie je to veľmi príjemné, keď sa už na letisku prebíjajú cez po zuby ozbrojených izraelských vojakov. Ďalším znakom nevyjasnených udalostí z histórie je niekoľko vysokých ostnatých múrov oddeľujúcich autonómnych Palestínčanov od Izraelčanov a konkrétne naša skupina bola ubytovaná v Betleheme, ktorý je baštou umiernených Palestínčanov. Vôbec sa nečudujem, ak tomu nerozumiete! Ani naše dejiny nie sú „bezbolestné“, predsa len, žijeme v mieri a niekedy nie sme za to Bohu dosť vďační. Predstavte si, milé dámy, takú situáciu, že čakáte v Jeruzaleme v rade na dámske WC a pred vami stojí vojačka so samopalom. Na naše pomery nevídané, v Izraeli bežné, keďže vojenská služba je rovnako povinná ako pre chlapcov, tak i pre dievčatá a zbrojný arzenál vojakom pri odchode do civilu ostáva. U nás máme v sekretári borovičku a slané tyčinky, v Izraeli niekoľko kalašnikovov.

modlitbové remienky - tefilin
Múr nárekov
kippa - nie je symbolom náboženstva, ale symbolom štátnosti

Pozoruhodné ďalej bolo, keď nás domorodci vehementne presviedčali, že fotografia za 20 dolárov s ich „vypelichanou“  už takmer skapatou ťavou je tá posledná, čo nám do albumu chýba. Pozoruhodné bolo, že pri Mŕtvom mori pri teplote 45 °C, keď sa mi nanuk roztopil skôr, ako som ho stihla zaplatiť, typická moslimská rodinka s jedným manželom a štyrmi manželkami (deti nebolo možné zrátať) oddychovali pri ohníku a robili si barbeque. Pozoruhodné  bolo vidieť  ortodoxných židov (čo nie je v Jeruzaleme zasa až také neočakávané) vyobliekaných v dlhých čiernych kabátoch uprostred leta, s typickými vrkôčikmi, s kippami alebo klobúkmi na hlavách posedávať na kávičke s najnovším i-fónom v ruke a s najnovším applom preveseným cez plece. Pozoruhodné bolo v predstavách porovnávať naše slovenské cintoríny na dušičky, ktoré sú cez deň pestrofarebné ako rozkvitnutá lúka a v noci ako svetielkujúca pahreba, so  židovskými holými kamennými náhrobkami, ktoré „zdobia“ len naukladané kamienky presne tak, ako to káže židovské náboženstvo.  Pozoruhodné bolo správanie gréckych ortodoxných popov pri Božom hrobe, ktorí ho strážili lepšie ako kedysi rímski vojaci. Len neviem, čo alebo koho strážili, Kristus už v hrobe nebol! Pozoruhodný a vskutku zahanbujúci je už niekoľko storočí pretrvávajúci stav, keď kľúče od Baziliky svätého hrobu vlastní moslimská rodina, lebo kresťania sa nevedia medzi sebou dohodnúť. No a najpozoruhodnejší a čisto symbolický fakt bol ten, že nás po Svätej zemi sprevádzal samotný Mojžiš. (pozn. PaedDr. Martin Mojžiš – vynikajúci sprievodca z CK)

Z druhej skupiny spomienok, ktoré mnou silno zalomcovali, spomeniem zakaždým pohľad na ortodoxného žida pri modlitbe kolísajúceho sa dopredu-dozadu a vnímajúceho len jediného – Boha. V kontexte so židovskou modlitbou vypichujem skoré rána a neskoré večere, kedy nás zobúdzal a uspával spev muezína zvolávajúceho k modlitbe všetkých moslimov. Všetci sme deti jediného Boha a stretávame sa s ním v modlitbe. Krásny bol pohľad z vrchu Tábor, aj keď podmienku vysokého vrchu v mojom slovníku nespĺňal, bola som rada, že sme sa na vrchol vyviezli v malých autobusoch. Bola som dojatá, keď som v Getsemanskej záhrade kľačala vedľa skaly, na ktorej sa Ježiš potil krvou, keď sme sa plavili po Genezaretskom jazere a spievali pieseň Pán zastavil sa na brehu. Majestátna bola bazilika Navštívenia v Nazarete s netradičnou dierou uprostred podlažia, zato však s posvätnou kaplnkou, kde bola zvestovaná ľudstvu spása. Zalomcoval s nami však aj náš vodič autobusu, keď nás na pol hodiny vysadil na Judskej púšti a následne sa na nás bavil, ako sme ho naliehavo prosili: „Klíma, please.“ Napriek tomu, že to bol rodený Kazach, rozumel nám veľmi dobre. Zrejme túto hru hrá s každou skupinou pútnikov. Zo všetkého nádherného a posvätného, čo mnou zalomcovalo, musím spomenúť i to, čo mnou lomcuje doteraz.

Gallicantum
pobrežie Mŕtveho mora

Chrám sv. Petra v Gallicante, malý rotundový kostolík s priľahlým námestím, kde Peter Ježiša tri krát zaprel (gallus – kohút, cantare – spievať). Podľa tradície tu sídlila židovská veľrada – synodrium. V podzemí kostolíka sa nachádza žalár, kde väznili odsúdených, čakajúcich na svoj ortieľ. Sem priviezli i Ježiša, nocoval tu zo štvrtka na piatok pred svojou smrťou. V hlbokej tmavej a chladnej diere tu ostal Ježiš sám, len so svojím Otcom, všetci ostatní ho opustili. Evanjeliá sa zmieňujú o rozhovore Ježiša s Otcom v Getsemanskej záhrade, ale o rozhovore Ježiša s Otcom v Gallicante nevieme nič. Nemám pochybnosť o tom, že sa Ježiš modlil, čo si však s Otcom povedali, je tajomstvom. Ich nepublikovaný rozhovor ale zároveň vytvára priestor pre moju modlitbu.

Doteraz mnou lomcuje okamih, keď som v Bazilike svätého hrobu vložila svoju ruku do miesta, kde bol podľa tradície osadený Ježišov kríž. Dvanáste zastavenie krížovej cesty sa nachádza pod strechou chrámu, na Golgote. Odrazu som sa vrátila dve tisíc rokov naspäť v čase a akoby som nevopchala ruku do skalnej trhliny, ale priamo do Ježišovej hrude, dotkla sa jeho srdca a zastavila som ho! A ruky sa mi ešte triasli, keď som sa v kaplnke v zadnej časti chrámu (neviem presne, ktorá to bola) dozvedela o fungovaní seizmometra ktorý zaznamenáva neustále geologické otrasy na Golgote. Pre statikov varovanie, že sa chrám otriasa v základoch, pre mňa jasný dôkaz toho, že Ježiš za nás neustále kladie ruky na drevo kríža a neustále zomiera. Dokazuje nám svoje božstvo a svoju nekonečnú lásku, nám všetkým a mne na prvom mieste.

Pridaj komentár

Tvoju mailovú adresu nezverejníme. Vyžadované polia sú označené *