Pôvodne som zásadne odmietala zapojiť sa do tvorby obsahovej náplne webovej stránky. Bolo mi však povedané, že ide o povinnosť, ktorú treba „neodkladne“ splniť.
Tak som sa pozrela na zoznam položiek, ktoré naša nová stránka obsahuje a zrak mi padol na slovo „blog“. Srdce mi poskočilo – vždy som ticho závidela autorom komentárov v rôznych denníkoch a pisateľom blogov tú úžasnú možnosť ventilovať svoju frustráciu a viac menej negatívne pocity verejne takouto formou.
Teraz mám tú príležitosť aj ja! Hlavou mi prebiehalo množstvo myšlienok, ktoré by stáli za zverejnenie – kritika ministerstva školstva, vlády, vedenia školy, kolegov, študentov …. Trochu som sa zháčila. Predsa len – je istý rozdiel medzi spomínanými komentátormi z radov novinárov a mnou. Tí prví sa môžu skryť za štít s názvom „sloboda slova“ alebo „nezávislá žurnalistika“. Pre mňa ako radovú zamestnankyňu školstva platí – rovnako ako pre zamestnancov iných inštitúcií či spoločností – staré slovenské príslovie (alebo žeby porekadlo?): „Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj“.
Tak som sa rozhodla písať o téme, ktorá je už prakticky ošúchaná, nič nové sa o nej nedá povedať a nikto ju už vlastne nerieši – o online vyučovaní.
Svoju profesiu som si vybrala okrem iného aj preto, že som nechcela stráviť život za počítačom. Technike a technológiám som sa vždy venovala v minimálnej možnej miere.
Realita online dní: sedím za počítačom v prázdnej triede, na čiernej obrazovke predo mnou len zopár farebných obrázkov, prípadne iniciál. Žiadna tvár – veď nefunguje kamera, keď ju zapnem, tak to seká, máme slabý internet… Zisťujem, že kvalita internetového pripojenia je nepriamo úmerná ročníku, ktorý práve učím – čím je vyšší, tým je kvalita horšia.
Piatakov ešte prehovorím, aby si zapli kamery, aspoň môžeme precvičovať prítomný priebehový čas: Where are you sitting? In a café? Are you enjoying coffee or hot chocolate? Etc. Občas sa síce musím vysporiadať s otázkami typu: Môžem si ísť po knihu? (a prečo ju už nemáš na stole?), Môžem ísť na záchod? Môžem sa ísť napiť? (načo, dokelu, máte prestávky???) Musím však uznať, že deti sa v podstate snažia, väčšinou sa zapájajú do hodín a mám pocit, že práve týmto mladším tá „prezenčná“ forma vyučovania najviac chýba.
V sedmičke si spočiatku zapli kamery aspoň niektorí, no aj tí časom podľahli demoralizácii a dnes si mnohí nezapnú kamery ani pri skúšaní – veď nefungujú. Zatiaľ sa však aspoň zapájajú audio formou, prípadne napíšu do četu správnu odpoveď či vysvetlenie, prečo sa ozvali až neskôr.
V osmičke kontrolujem domácu úlohu – na otázky odpovedá každý druhý. Minule som bola svedkom zaujímavého fenoménu. Žiak, ktorý nereagoval (ani slovom, ani písmom) už niekoľko hodín, počas online písomky zrazu prehovoril do mikrofónu – potreboval zistiť niečo k jednej úlohe z písomky. Tiež neskôr napísal do četu informáciu o technických problémoch spolužiaka – o vlastných nepísal nikdy. Čistý altruizmus.
Gymnázium. V osemčlennej skupine zo septimy som kontrolovala domácu úlohu – bolo treba doplniť slovíčka z článku v časopise k definíciám. Zavládla mierna panika ( ale len veľmi mierna – niečo také ich predsa nevyvedie z miery) – o aký časopis sa jedná? Hmmm, toto som nenašiel. Tak snáď spolužiačka bude vedieť? Úprimné priznanie – nie, ani spolužiačka nevie. Zjednodušene, od minulej hodiny ten text videli len dve študentky. Pozerám z okna a mlčím. Ticho zavládlo na oboch stranách – študenti nemajú vo zvyku na hodinách len tak niečo povedať, ja zase nenachádzam slová. Aké je to ticho super. Keby tak bolo možné celú hodinu byť ticho.
Spomenula som si na školenie, ktoré som absolvovala v lete v Akadémii veľkých diel. Jeden z lektorov spomínal, že vždy očakáva od študentov odpoveď. Nikdy im otázku nerozmieňa na drobné, nevkladá odpovede do úst, nieto že by si sám odpovedal. Proste čaká. Jeho rekord je vraj 17 minút.
Tak už mám novoročné predsavzatie. Ak nebodaj zostaneme na dištančnom vyučovaní (nedaj Bože, prosím) nezačnem hodinu, kým nebudú mať všetci zapnuté kamery. Už teraz som zvedavá na môj rekord.
